Pierìn en paradìš: «Ma cume Signur, anca Giüda l’è chì?»
LA VIDEOLETTURA DELL’ARTICOLO

Si avvicina la Pasqua, festa della risurrezione: per l’appuntamento con il dialetto sul “Cittadino” una storiella che ci fa sorridere e riflettere

Quand Pierìn l’è crepàd, el credèva no ai so ögi: «Ma cume, Giüda en paradìš?». Dopu un para de pache per capì se l’èra ‘dre a fa un sugnìn, l’ha capìd che l’èra tüt vira. La sü gh’èra propri lü, el püsè malcagàd d’i tradiduri . «Che ‘l me scüsa Signur, ma quésta el g’ha propi da spiegam’la: o son rembambìd, e pü das, o quel che i m’han cüntàd quand sèri viu i èru tüte bale».

Il dialetto sul "Cittadino" - Che culp per Pierìn: «Ma cume, Giüda en paradìš?»

«Cara el mè fiöl - ghe fa el Padretèrn -, t’sé no diventàd un bambu, i t’han gnanca cüntàd d’le bale e fidet, mi so sa fo». Tüt stremìd e rus per la vergògna, Pierìn el se sentiva ‘me vün che diš ‘na pirlada: «Che ‘l me scüsa amò Signur, vurèvi miga mancà de rispèt e la so che te sè sa te fe, ma pödi dagh del tu?». «Ahhh, ma fa un po’ cume te vöri cara el ‘mè Pierìn, pensa ti se mi sto chi a ciapam’la per una roba del gener, dopu tüt quel che ho vist e che ho fai; füdesu quésti i prublemi, sarésem a caval!».

Dopu la bèla ghignàda del Signur e dopu ‘vègh sentid dì che sì, el püdèva dagh del tu, Pierìn el s’è gasàd e l’è partìd en trumba; adés se sentiva vün de ca’: «Grasie Signur, son propi cuntent da ves chi e no a l’infèrn, p’rò g’ho amò el dübi de prima: perché Giüda l’è chi?». Semper cul suris en buca – perché en paradìš se surìd semper, l’avarés pö imparàd Pierìn – el Signur ghe fa: «Bèla dumanda carà el mè fiöl. Fem un bel mesté, setet chi puš a mi e ‘scultem ben, che tant de temp ghe n’em asè. Te gh’è da savè che Giüda l’è stai el püse dišgrasiàd de tüti, perché quand ho mandàd šu me fiöl per salvàv dal pecàd, lü, diši Giüda, el gh’èva da tradìl; el püdeva miga fa divèrs. L’è per ch’la resòn chi che adés l’è renta a mi: dišem che g’ho ridai quel che g’ho tiràd via quand l’èra viu».

A dì che Pierìn gh’èra rimast de “emme” l’è amò poch; adés sì ch’el parìva rembambìd! Quand el Signur l’ha vist tüt scamuf, se fai ‘n’oltra bèla ghignàda: «Sa ghèt donca, sèt en bala?». Quand l’èra un fiulét, Pierìn l’èva stüdiad del liber arbìtri, che ciuè ogni süca pöd fa a so möd e che gh’è miga un destìn bèle prunt. O mèi, certi i dišu ‘nsì e certi ‘nsà. «Ma donca, quand vün l’è viu el pöd o ‘l pöd no sernì sa fa?», ghe fa Pierìn. «Bèla dumanda, brau fiöl - ribàt el Padretèrn -. Te gh’è da savè che violtri ghì resòn a dì da vés tüti istes, ma sicume mi son chi son e pödi fa quel che vöri, ho decìs che no, vün el gh’èva da fa cume dišèvi mi. E so ben che sü ch’la roba chi ve se bechì da semper. Vöt savènu vüna? Erasmo e Lutero anca chi i èn amò adrè a mandàs a ranà propi me i fèvu ‘n Tèra. I èn dü bèle raše va, e i van ‘nans da quasi cincent ani: “Libero arbitrio, servo arbitrio; libero arbitrio, servo arbitrio...”. Dopu te porti a truài: gh’è da mör dal rìd! Ma a lur ghe piàs insì e mi ghe fo fa».

Cun la buca sberlàda, Pierìn el scultèva el Signur: «Mén Giüda, tüti i altri prò i pödu fa ‘me i vöru, fidet: perché mi son cume el pader che leva le rudìne a la biciclèta de so fiöl e che ghe piaš védel andà ‘n per lü, anca se spés el va a sbat el müsatòn e na fa püsè de Bertold. Ma mi, fin d’la féra, ve vöri ben istés».

© RIPRODUZIONE RISERVATA